Rusko vs Ukrajina 10

Tohle je válka, její dopad na civilisty, rodiny s malými dětmi, ...

Autorka je slovenská humanitárna pracovníčka, ktorá žije a pracuje v Kyjive.

1. část

Vždy keď prežívam ťažké obdobie, myslím si, že všetko zlé som už prežila a ťažšie to už byť nemôže.

Myslela som si to, keď sme pracovali na slovensko-ukrajinských hraniciach vo februári 2022, keď bolo v noci −12 stupňov, všetko zamŕzalo a ja som mala nočnú zmenu na priechode Vyšné Nemecké. Hovorila som si, že väčšia zima mi už nikdy nebude. Keď som potom po 24 hodinách bez spánku a celej noci prestátej s vojakmi a trasúcimi sa ľuďmi utekajúcimi z Ukrajiny prišla do nášho ubytovania v dedine Bežovce, u pána Ďuska a pani Martušky, jediné, po čom som túžila, bola teplá sprcha. Ale teplá voda sa minula a ja som si myslela, že ak niečo neprežijem, tak toto.

Myslela som si, že horšie už byť nemôže, aj v novembri 2024, keď môj priateľ odišiel na front a nechal ma samu, uplakanú v meste Rivne. Rusi vtedy intenzívne strieľali po miestnej elektrárni a z toho dôvodu sme až 16 hodín z dňa boli bez elektriny. Myslela som si, že odprevadiť svoju milovanú osobu na front, zostať úplne sama na takom zabudnutom mieste – s bombardovaním, v zime, s obrovským strachom o priateľa a ešte aj bez elektriny – musí byť najťažším momentom, aký kedy prežijem.

Potom som sa presťahovala do Kyjiva a znovu som si v neskorej jeseni či skorej zime 2025 myslela, že horšie to už nebude – elektrinu sme mali približne 10 hodín z dňa, Rusi neustále bombardovali Kyjiv a ja som si hovorila, že toto sa už nedá prekonať, ťažšie už byť nemôže. Nemám si ako navariť, ísť večer von so psom je ako prechádzka Blair Witchom, nemôžem sa osprchovať, lebo bojler nenahrieva vodu… No to som ešte netušila, čo nás čaká v januári 2026.

Vedeli sme, že bude zle. Na Ukrajinu sa rútili abnormálne mrazy, predpoveď ukazovala teploty až do −20 stupňov. Telegramové kanály varovali, že Rusko plánuje udrieť po elektrickej infraštruktúre na začiatku mrazov, pretože obnovovať energetiku v takých silných mrazoch je ešte náročnejšie. Rátali sme s tým, že nás čaká ďalšie obdobie s elektrinou na prídel podľa rozvrhu a časy, keď máme elektrinu, budú kratšie. No to, čo prišlo, naozaj nečakal nikto z nás.

Elektrinu v byte som mala naposledy pred piatimi dňami. Kúrenie nemám už týždeň. Na ulici je −19 stupňov, v byte + 5. Prvýkrát za desať rokov vidím svojho 40-kilového vlčiaka triasť sa.

9. januára, v prvý deň zásadných mrazov, Rusi zaútočili na Kyjiv všetkými typmi vzdušných zbraní – dronmi, riadenými strelami aj balistikou. Od jedenástej večer do štvrtej ráno neutíchali výbuchy. A všetky boli cielené na kyjivské elektrárne a teplárne.

2. část

V tú noc úplne ochladli všetky radiátory v mojom byte. Nebola som z toho v strese; myslela som si, že to bude ako s elektrinou – jeden-dva dni pretrpíme a nezničiteľní ukrajinskí energetici znovu všetko opravia. Aspoň do najbližšieho bombardovania. No to som ešte netušila, čo nás čaká.

Prvé dni bez kúrenia sa dali vydržať. Byt bol vyhriaty, náladu sme mali ako vždy nezlomnú. Kyjivčania organizovali susedské stretnutia na uliciach, kde spolu pri ohni opekali mäso, púšťali hudbu, tancovali.

Tretí deň bez kúrenia a bez elektriny po 20 hodín z dňa už začal byť trochu frustrujúci. Byt výrazne ochladol, z noci na ráno mi zamrzla voda vo fľaške. V kúpeľni zamrzlo všetko tekuté – sprchové gély, odličovacia voda, šampón. Aj nálada všetkých začala postupne klesať. Uličné opekačky sa začali objavovať menej a menej. A my sme začali nie žiť, ale prežívať.

Aby sme prežili noci v −20 stupňoch, musíme sa vynájsť. Na plynovej jednoplatničke zohrievam vodu a horúcu vodu nalievam do plastovej fľašky, ktorú dávam pod perinu pred tým, ako si ľahnem do postele, aby ma hriala. Spím pod troma perinami, v čiapke a v troch vrstvách oblečenia. Po byte chodím v bunde. Tí, ktorí majú plynové sporáky, majú výhodu – okrem toho, že môžu variť, keď nie je elektrina, používajú plynové rúry a sporáky na vyhrievanie bytu.

Vidím susedov, ako nosia do bytu tehly a kamene. Pýtam sa, čo s nimi plánujú robiť; ukazujú mi fotku, ako pomocou sviečok nahrievajú kamene, aby trochu vypúšťali teplo – vraj princíp ako v saune. Tvrdia, že im to zdvihlo teplotu v byte zo 6 stupňov na celých 9. No aj tak spia v stane, ktorý si postavili na posteli, aby udržali aspoň trochu tepla.

Netušila som, aká veľká frustrácia je zostať bez kúrenia. Nemať sa vôbec kde zohriať. Keď vám je stále zima, trasiete sa na ulici, v práci, v obchode aj doma. Nikde nemáte nádej na zohriatie a od chladu vám zostáva už len plakať. Ani teplú sprchu si nedáte, lebo bojler je elektrický a bez elektriny sa nenahrieva. Opraté oblečenie sa míňa a vlasy si sušíte nad plynovou rúrou u kolegyne doma.

Zima je veľký nepriateľ. V noci nedá spať, cez deň sa pre ňu nedá pracovať. Vôľa, sila a energia, fyzická aj psychická, klesá s každým dňom. Všetka fyzická energia tela ide na zohrievanie sa a nezostáva nám tak žiadna energia na denný život. Všetci hovoria o nezlomnom Kyjive, o tom, ako všetko zvládne a vydrží, no ani výdrž nie je nekonečná a tlak, ktorý tento naratív nezlomnosti vytvára na ľudí, je takisto veľmi vyčerpávajúci. Kyjiv je zranený a treba tomu rozumieť. Neprestáva ísť ďalej, za zvukov výbuchov sa ráno prezliekame z piatich vrstiev pyžám do piatich vrstiev oblečenia, ktoré ešte zostalo čisté, a ideme do práce. Nemyslím si, že tento stav môže Kyjiv zlomiť. No je zranený a veľmi unavený.

3. část

Primátor Kyjiva Vitalij Kličko vyzýva už tretí deň obyvateľov, aby opustili mesto, ak majú takú možnosť, alebo si aspoň spravili zásoby jedla, vody a liekov. Jeho slová sú prijímané so špeciálne trpkou príchuťou. Kličkova administrácia je zo všetkých strán kritizovaná za to, že nepripravila kľúčovú infraštruktúru na ruské údery, obyvateľstvo na možnú krízu a mesto na to, čo prišlo. Či a ako sa dá pripraviť na to, že 16 balistických rakiet rozbombarduje elektráreň a tepláreň takmer do tla a následne ich celé pokryje ľad, naozaj neviem posúdiť.

Pred bombardovaním 9. januára sme sa chodili zohriať či tráviť čas, keď nemáme doma elektrinu, do nákupných centier, reštaurácií, barov. No aj tie sa pomaly jeden po druhom zatvárajú. Celý deň živiť priestory generátormi a vykurovať klimatizáciou je finančne veľmi náročné. A nájsť zákazníkov, ktorí sú ochotní posedávať pri 16 stupňoch, na ktoré sa podarí reštauráciu vykúriť, je takisto nereálne.

Situáciu nesmierne sťažujú aj neustále havarijné situácie, ktoré sa dejú po celom meste. Pre chýbajúcu horúcu vodu zamŕza vodovodné potrubie, ktoré potom praská a valí sa z neho voda. Radiátory v bytoch takisto. Dodávka elektriny je v takom zlom stave, že už dva týždne nemáme ani rozvrhy jej prídelu. Zapínajú ju a vypínajú bez akéhokoľvek varovania, nikdy netušíme, na ako dlho a kedy ju znovu vypnú. Niekedy na 5 minút, niekedy na hodinu. Niekedy o druhej v noci, niekedy o siedmej ráno. Niekedy počas toho, ako konečne periete, a všetka bielizeň vám zostane na ďalších 24 hodín zaseknutá v práčke. Niekedy počas toho, ako idete výťahom, a zostanete tam zaseknutí ďalších niekoľko hodín, kým vás služba vyslobodí.

Nikdy som si nemyslela, že sa budem tak tešiť na pracovnú cestu do prifrontových miest Sumskej a Charkivskej oblasti, aby som si tam oddýchla a zohriala sa. Už vo vlaku do Charkiva mi je hneď lepšie. Aj keď okolo lietajú drony, aspoň mi je konečne teplo. No návšteva vyslobodenej Balaklije v Charkivskej oblasti mi znovu ukazuje, že vždy môže byť horšie. Keď sa 72-ročnej Teťany pýtam, či má doma teplo, odpovedá mi: „Donečka (dcérenka – pozn. red.), ja nemám okná. Aké teplo?“ Okná jej vybilo pri výbuchu rakety v novembri.

Keď píšem tento text, Ukrajina očakáva ďalšie zásadné ochladenie. Teploty v noci budúceho týždňa majú v Kyjive dosiahnuť −24 stupňov. Viem, že opäť bude horšie. Ale bojím sa toho, čo ďalšie nás ešte čaká. Bojím sa o všetky pani Teťany a starších osamelých ľudí, ktorí majú mínusové teploty vo svojich bytoch, o matky s malými deťmi, ktoré nevedia prestať plakať od zimy, aj o ľudí so zdravotnými znevýhodneniami, ktorých možnosti zohriať sa sú výrazne obmedzené.

Konec.

Mám problém to číst, natož si to představit. Neskutečná hrůza a to jsou civilisti. Jak to musí vypadat na bojišti...? Opravdu, reálně, vůbec nemám takovou představivost a vlastně ani nechci.

Je mi smutno, je rok 2026, máme za sebou 1. a 2. světovou válku, válku v Jugoslávii a teď probihá válka na Ukrajině. Zlo, zlo, zlo.