3. část

Primátor Kyjiva Vitalij Kličko vyzýva už tretí deň obyvateľov, aby opustili mesto, ak majú takú možnosť, alebo si aspoň spravili zásoby jedla, vody a liekov. Jeho slová sú prijímané so špeciálne trpkou príchuťou. Kličkova administrácia je zo všetkých strán kritizovaná za to, že nepripravila kľúčovú infraštruktúru na ruské údery, obyvateľstvo na možnú krízu a mesto na to, čo prišlo. Či a ako sa dá pripraviť na to, že 16 balistických rakiet rozbombarduje elektráreň a tepláreň takmer do tla a následne ich celé pokryje ľad, naozaj neviem posúdiť.

Pred bombardovaním 9. januára sme sa chodili zohriať či tráviť čas, keď nemáme doma elektrinu, do nákupných centier, reštaurácií, barov. No aj tie sa pomaly jeden po druhom zatvárajú. Celý deň živiť priestory generátormi a vykurovať klimatizáciou je finančne veľmi náročné. A nájsť zákazníkov, ktorí sú ochotní posedávať pri 16 stupňoch, na ktoré sa podarí reštauráciu vykúriť, je takisto nereálne.

Situáciu nesmierne sťažujú aj neustále havarijné situácie, ktoré sa dejú po celom meste. Pre chýbajúcu horúcu vodu zamŕza vodovodné potrubie, ktoré potom praská a valí sa z neho voda. Radiátory v bytoch takisto. Dodávka elektriny je v takom zlom stave, že už dva týždne nemáme ani rozvrhy jej prídelu. Zapínajú ju a vypínajú bez akéhokoľvek varovania, nikdy netušíme, na ako dlho a kedy ju znovu vypnú. Niekedy na 5 minút, niekedy na hodinu. Niekedy o druhej v noci, niekedy o siedmej ráno. Niekedy počas toho, ako konečne periete, a všetka bielizeň vám zostane na ďalších 24 hodín zaseknutá v práčke. Niekedy počas toho, ako idete výťahom, a zostanete tam zaseknutí ďalších niekoľko hodín, kým vás služba vyslobodí.

Nikdy som si nemyslela, že sa budem tak tešiť na pracovnú cestu do prifrontových miest Sumskej a Charkivskej oblasti, aby som si tam oddýchla a zohriala sa. Už vo vlaku do Charkiva mi je hneď lepšie. Aj keď okolo lietajú drony, aspoň mi je konečne teplo. No návšteva vyslobodenej Balaklije v Charkivskej oblasti mi znovu ukazuje, že vždy môže byť horšie. Keď sa 72-ročnej Teťany pýtam, či má doma teplo, odpovedá mi: „Donečka (dcérenka – pozn. red.), ja nemám okná. Aké teplo?“ Okná jej vybilo pri výbuchu rakety v novembri.

Keď píšem tento text, Ukrajina očakáva ďalšie zásadné ochladenie. Teploty v noci budúceho týždňa majú v Kyjive dosiahnuť −24 stupňov. Viem, že opäť bude horšie. Ale bojím sa toho, čo ďalšie nás ešte čaká. Bojím sa o všetky pani Teťany a starších osamelých ľudí, ktorí majú mínusové teploty vo svojich bytoch, o matky s malými deťmi, ktoré nevedia prestať plakať od zimy, aj o ľudí so zdravotnými znevýhodneniami, ktorých možnosti zohriať sa sú výrazne obmedzené.

Konec.

Mám problém to číst, natož si to představit. Neskutečná hrůza a to jsou civilisti. Jak to musí vypadat na bojišti...? Opravdu, reálně, vůbec nemám takovou představivost a vlastně ani nechci.

Je mi smutno, je rok 2026, máme za sebou 1. a 2. světovou válku, válku v Jugoslávii a teď probihá válka na Ukrajině. Zlo, zlo, zlo.