To ale vôbec nie je pravda. Čeština a angličtina sú v tomto smere naprosto kompatibilné, problém je len v tom, že sa neorientujeme v definíciach. Gender má svoj presný ekvivalent aj v češtine (slovenčine), a tým je slovíčko rod, čo neznačí nič iné, len gramatický rod, teda genus (ženský, mužský, stredný) podstatného mena (substantívu), poprípade prídavného mena (adjektívu), ktoré sa k danému substantívu viaže. Slovanské jazyky sú vlastne tak komplexné, že sa podľa gramatického rodu skloňujú ešte aj slovesá, čo v ostatných európskych jazykoch nie je. Angličtina je neflektívny jazyk, preto sa tam na tento význam slovíčka gender už zabúda a namiesto toho sa to predefinuváva akýmisi pocitmi, to je ale novodobá libtardia somarina, gender je proste gramatický rod, aj v angličtine to tak funguje, akurát že ženský/mužský rod majú iba životné podstatné mená, všetko ostatné má potom stredný rod. Sú ale aj v angličtine pozostatky zmýšľania o neživých veciach v gendroch, napr. na loď (ship) sa hovorovo vraví she. The ship is still in the harbour. She is due to leave in one month.
Na otázku, koľko gendrov existuje, skutočne nie je jedna správna odpoveď, lebo záleží od jazyka. Slovanské jazyky poznajú väčšinou tri rody, nemčina, angličtina a románske jazyky takisto, švédčina a dánčina len dva (gender pre všetky životné substantíva, mohli by sme ho nazvať všeobecný životný rod a jeden rod pre všetky neživé predmety, ten by sme mohli nazvať stredný rod), jazyky ázijského (altajského) pôvodu ako napr. maďarčina, fínčina, turečtina poznajú len jeden všeobecný gender, a keďže tam žiadne rozlíšenie nie je, dalo by sa teda konštatovať, že rody nemajú žiadne, teda sú to bezrodové jazyky.

Na otázku, koľko pohlaví existuje, už jednoznačná odpoveď existuje. Človek narodený s varlatami medzi nohami je mužského pohlavia a teda mužského gramatického rodu v našich jazykoch, angličtine, nemčine, francúzštine, všeobecného životného rodu v švédčine a žiadneho rodu v maďarčine, človek narodený s dierou medzi nohami je ženského pohlavia a podľa jazyka ženského rodu, životného rodu alebo žiadneho rodu. Takýto je aspoň súčasný lingvistický stav vnímania pojmu gender. V dobách prastarých to bolo trochu inak, osoba narodená s dierou medzi nohami - čiže ženského pohlavia - bola v indoeurópskom prajazyku zaraďovaná do neživotného rodu, teda dnes by sme mohli povedať, do stredného rodu. Osoby narodené s varlatami medzi nohami zas naopak boli životného rodu - ktorý rovno môžeme označiť za životný. Až neskôr sa od životného rodu (mužského) odštiepil aj ženský rod, to bolo možno nástupom matriarchátu. Túto logiku si nesieme sebou doteraz - základná forma podstatného či prídavného mena je v mužskom rode, ženský rod je odvodenina mužského. V Švédsku a Dánsku sa zas naopak mužský a ženský rod opäť zlúčili do jedného. Napríklad ale príbuzná nórčina či islandčina stále poznajú tri gramatické rody.

Nezávisiac však od gramatiky pohlavia existujú len dve, môžeme sa oslovovať gramatickým rodom akým chceme, poprípade si ďalší vymyslieť pridávaním všemožných ixiek či hviezdičiek na konci slov.