Myslim, ze predrecnici, az na prveho sa mylia.
Ludia vseobecne radi veria veciam, ku ktorym inklinuju a ich (ne)schopnost odtrhnut sa od takehoto nazoru je velmi rozsirena.
Ked si raz niekto mysli, ze Okamura je fajn chalan mozem ho argumentacne aj znicit smrstou argumentov a nepresvedcim ho.
Preco? Pretoze on uz nazor na neho ma, menit ho nechce a navyse je mu tak blizky, pretoze sa zhoduje s jeho ja, ze sa ho proste nevzda.
Takato je bohuzial vacsina ludi a kto sa chce obcas nad sebou zamysliet staci pozorovat sameho seba ako neradi priznavame, ze sme sa mylili.
Ak chces vzorku staci si precitat, ktorukolvek debatu, ak chces externe priklady pokus sa najst politika, ktory sa verejne ospravedlnil ludom a povedal prepacte pomylil som sa, som len clovek.
Zijeme v dobe neomylnych ludi, priznat si omyl sa povazuje za slabost a myslime skor emocne ako logicky.
Priklady, ktore si uviedla su zbytocne extremne a zavadzaju dojem, ze je to zalezitost hlupakov, deti, naivnych ludi a pod a to nie je pravda.
Je to zalezistos kazdeho cloveka, ktoreho ego nedopusti, aby si priznal omyl skor ako sa ho dopusti.